reklama

Moja misia alebo ako sa z dobrovoľníčky na Machu Picchu vojačka stala

Pohľadom blúdim po kalendári preplnenom poznámkami. Oči sa na okamih pristavia pri jednom z políčok. Dvadsiaty tretí október – Misijná nedeľa. V mysli sa na chvíľu vraciam o niekoľko rokov dozadu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Spolu so snúbencom sme na Machu Picchu, jednej z najvyhľadávanejších peruánskych pamiatok, nechtiac spôsobili medzinárodný rozruch. Na mieste, odkiaľ bol na staré inkské ruiny fotogenický výhľad, sme sa navliekli do tradičného peruánskeho kroja s úmyslom zvečniť sa do rodinného albumu. V tom momente sme sa stali stredobodom pozornosti nielen všetkých ostatných turistov (ktorí si miesto vzácnych ruín začali fotiť nás dvoch), ale, žiaľ, aj meter a pol vysokého strážnika v uniforme s vysielačkou a prísnym výrazom, ktorý ostro kontrastoval s jeho útlou peruánskou postavičkou. Strážnik bol neoblomný – vraj sme práve porušili akýsi zákaz, lebo sme sa fotili v krojoch bez špeciálneho povolenia. Pripadalo nám to komické, jemu však nie – mňa a moju spoludobrovoľníčku odviedol k samotnému riaditeľovi, aby sa celý prípad vyšetril. Snúbenec, ktorému som v tom zhone ešte stihla podať fotoaparát so vzácnymi zábermi, zostal na mieste.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Co se vlastně stalo?” prihovorili sa Marekovi českí turisti, ktorým neunikol ruch okolo nás.

Marek im vysvetlil situáciu.

„No jo, co naděláš... A co ta tvoje vlastně tady v tom Peru dělá?” vyzvedali, keď im prezradil, že som do Peru prišla na rok.

„Je tu na misii.”

Česi vytreštili oči: „Jooo? Ona je vojákyně???”

„Vojačka" v prestrojení
„Vojačka" v prestrojení 

Spomienka na to, ako som sa v očiach českých turistov stala vojačkou, mi dodnes dokáže vyčariť úsmev na tvári. Ale aby som uviedla veci na pravú mieru – nie, nie som v žiadnych ozbrojených silách. V Peru som pôsobila ako misijná dobrovoľníčka pre prácu s deťmi.

Pojem misia vyvoláva v ľuďoch rôzne asociácie i reakcie. Pred odchodom do Južnej Ameriky i po návrate z nej som sa stretávala s reakciami pozitívnymi aj negatívnymi. Jedni mi držali palce, iní boli zvedaví, a, prirodzene, našli sa aj reakcie uštipačné. Otázky typu: „Tak čo, už si zachránila svet?” vyslovené s pohŕdavým úškrnom na tvári dokázali zabolieť. Nie, svet som nezachránila. Dokonca som nezachránila ani ľudský život. Ale to ani nebolo náplňou mojej misie...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako dobrovoľníčka som strávila rok medzi čiernookými deťmi z večne chladných hôr. Pôsobila som na saleziánskom internáte v malej dedinke vysoko v Andách, kde v tom čase nachádzalo útočisko šesťdesiat školopovinných detí. Nebol to sirotinec – deti mali svojich rodičov. Problém však bol v tom, že žili v tzv. komunitách, ktoré možno prirovnať k našim kopaniciam. Hŕstka domčekov, nezriedka bez elektriny a najbližšia škola vzdialená často i zo štyri – päť hodín pešej chôdze. Nebyť internátu, nemali by deti prístup k vzdelaniu.

Deti hôr: spontánne, usmievavé, hravé a ochotné prijať vás medzi seba.
Deti hôr: spontánne, usmievavé, hravé a ochotné prijať vás medzi seba. 

Ak by som to mala zhrnúť, mojím poslaním bolo stať sa pre deti staršou sestrou. Život v internáte sa niesol v rodinnom duchu a úlohou dobrovoľníkov bolo byť deťom nablízku – ak treba spoločníka na hru, ak treba pomôcť s umývaním riadu, aj vtedy, ak treba pofúkať rozbité koleno, doučiť angličtinu, sprevádzať deti na ihrisko či prečítať rozprávku na dobrú noc. Po čase ma oslovil riaditeľ základnej školy s prosbou, či by som nemohla v ich škole vyučovať anglický jazyk, keďže nikto z miestnych učiteľov angličtinu neovládal. A tak sa moje aktivity rozšírili – nielen v základnej, ale i v materskej škole som deťom pomáhala osvojiť si základy cudzieho jazyka, s ktorým by inak začínali až na strednej škole.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Detváky z peruánskej škôlky. Učiť ich angličtinu bola výzva, keďže mnohé z nich hovorili iba domorodou kečuánčinou.
Detváky z peruánskej škôlky. Učiť ich angličtinu bola výzva, keďže mnohé z nich hovorili iba domorodou kečuánčinou. 

Dobrovoľníctvo vykonávané na takú dlhú dobu vám dovolí prostredie i deti, medzi ktorými pôsobíte, spoznať do hĺbky. Nie je to iba prvotné očarenie z krajiny a kultúry, v ktorej ste sa ocitli. Je to každodenné zbieranie skúseností. Zvykanie si na odlišnú stravu a klimatické podmienky. Šok, ktorý utrpíte v momente, keď zistíte, že máte rok vydržať v nadmorskej výške nad 3000 metrov v krajine, kde ľudia nepoznajú radiátory! Je to však aj radosť zo spoločne vyzdobeného vianočného stromčeka. Sú to i svetielka v očiach detí, ktoré ste naučili piecť slovenské medovníčky, hrať sa novú hru alebo pozdraviť po slovensky. Je to aj ich radostný smiech, keď pobavene sledujú vaše pokusy naučiť sa tancovať ich ľudový tanec. Dobrovoľníctvo je o dávaní aj prijímaní. Dávate obrovský kus zo seba – svoj čas, energiu, svoje schopnosti a talenty – ale to, koľko ste získali, si možno uvedomíte až po návrate domov. Spoznáte nových priateľov, ale tiež sami seba, svoje slabosti a limity. Váš hodnotový rebríček sa zmení a zmeníte sa i vy. (Počas jednej prezentácie sa ma ľudia pýtali, či som si z Peru doniesla nejaký zvyk, ktorý som aplikovala do svojho každodenného života. „Áno,” odpovedala som. „Odkedy som späť na Slovensku, v zime zásadne nepoužívam radiátory a spávam v čiapke a rukaviciach.” :-D )

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Dobrovoľníctvo je o vzájomnom obohacovaní sa: vy ich naučíte novú hru, oni vás pozvú domov. Vy im darujete úsmev, oni vám typickú pokrývku hlavy.
Dobrovoľníctvo je o vzájomnom obohacovaní sa: vy ich naučíte novú hru, oni vás pozvú domov. Vy im darujete úsmev, oni vám typickú pokrývku hlavy. 

Ísť do Peru na dobrovoľnícky pobyt pre mňa znamenalo stať sa kvapkou, ktorá dostala šancu sfarbiť oceán. Ešte dlho po návrate som v krajine Inkov bola prítomná svojou mysľou. Je to niečo, čo navždy zostane mojou súčasťou. Svoje skúsenosti a zážitky som chcela posunúť ďalej, odovzdať ich iným, a tak som ich zhrnula vo svojej knižke Misia Peru. (Hoci napísať a vlastným nákladom vydať knihu bolo možno ešte ťažšie ako samotná misia.) Uvedomujem si, že moja knižka je trošku ako ja – kvapka, ktorá sa stratí v mori iných kníh na pultoch kníhkupectiev či knižníc. Ak aj ona však dokáže to more čo i len trošku zafarbiť, splnila svoj účel. :-)

Tých, ktorí nad dobrovoľníctvom uvažujú, chcem povzbudiť. Možno sa mnohých vecí budete musieť na čas vzdať. To, čo získate, vám však už nikto nikdy nevezme. Dobrovoľníctvo má zmysel – pre tých, ku ktorým sa vyberiete, ale aj pre vás. Obohatíte sa totiž navzájom. A že to celé stálo za to možno pochopíte tak ako ja v momente, keď vám počas Vianoc, dávno po vašom návrate, zrazu zazvoní mobil a veselé hlásky detí vzdialených pol zemegule sa budú predbiehať, aby vám zaželali krásne sviatky a pripomenuli vám, že na vás nezabudli.

Lenka Adamčíková Kostolanská

Lenka Adamčíková Kostolanská

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Povolaním učiteľka, zároveň i zanietená fotografka a zberateľka životných skúseností. Rada spoznávam rozmanitosť našej planéty, prírodné krásy, ale i odlišné kultúry, ktorými sa v mnohých smeroch nechávam inšpirovať. Misia Peru - knižka plná dobrovoľníckych i cestovateľských zážitkov a fotografií z môjho ročného pobytu v Peru Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu